V súčasnosti sa Vianoce v mnohých rodinách Sámov podobajú tým, ktoré sa oslavujú v celom Nórsku. Napriek tomu si stále uchovávajú symboly a zvyky, ktoré ich odlišujú. A mnoho z nich sa odvíja od svetla a tmy – pretože čím severnejšia je oblasť, tým je kratší deň a dlhšia noc.

Stallo vo svojej desivej i poučnej podobe

Staré sámske príbehy varujú pred bytosťou zvanou Stallo, ktorá cez Vianoce blúdi krajom a trestá neupratané alebo neporiadne domácnosti, nech si už pod tým predstavíme čokoľvek. Je to zároveň morálne podobenstvo: kto sa na sviatky nepripraví a nerešpektuje prírodu, riskuje, že stratí rovnováhu. Stallo nefiguruje ako strašidlo pre deti. Je dôležité pochopiť, že Sámovia stále žijú vo väčšom spojení s prírodou než my. A tak Stallo predstavuje aj silu a moc prírody, ktorú človek nemôže ovládať.

Symbolika Stallo je dvojitá: na jednej strane predstavuje hrozbu, na strane druhej princíp zodpovednosti a harmónie s prírodou. Deti sa učia rešpektu k svojmu prostrediu, staršie generácie si udržiavajú poriadok a pripravujú potravu pre zvieratá – a tak sa z mytologickej hrozby stal praktický nástroj učenia a tradície. 

Na štedrý deň musí byť všetko dôkladne pripravené

Pred Štedrým večerom tak Sámovia dôkladne upratovali, narovnali sánky, pripravili drevo na kúrenie a často postavili vonku malú misku s vodou – symbolickú ponuku mieru duchom, aby „Stallo mala čo piť a odišla ďalej“. Také drobné gestá pretrvávajú aj dnes, aj keď už väčšinou skôr v symbolickej rovine. Pre rodiny žijúce so stádami sobov znamená advent aj čas, keď sa stáda zaisťujú proti búrkam a človek trávi viac dní doma, pri ohni, v pokoji a príbehoch. Staršia generácia rozpráva deťom sámske rozprávky alebo spieva joiky – tradičné, rytmické spevy, ktoré majú evokovať dušu človeka, krajiny alebo zvieraťa.

Na Štedrý deň (24. decembra, rovnako ako väčšina Nórov) sa schádza rodina. Na stole býva mäso zo soba – pečené, dusené alebo údené – a typické prílohy ako zemiaky, brusnice a tiež vývar. V niektorých oblastiach sa podáva aj sušené rybie mäso alebo klobásy z krvi sobov, pretože nič z toho, čo príroda dá, by nemalo vyjsť nazmar. Ostatne, naše zabíjačky sa možno tomuto pokrmu podobajú najviac. Po večeri sa zapália sviečky, rozbalia darčeky a niekde sa dodnes udržuje zvyk vyjsť von a na chvíľu sa zapozerať do tmy, do severného neba. V tichu polárnej noci je to symbolické rozlúčenie s tmou – Vianoce sú pre Sámov pripomienkou, že sa svetlo vracia.

Moderní Sámovia žijúci v mestách dnes oslavujú podobne ako ostatní Nóri, s vianočným stromčekom a svetlami v oknách, ale ich sviatky si stále nesú niečo zo starého rytmu zimného severu – pokoj, rešpekt k prírode, rodine a zvieratám, ktoré im dávajú obživu. Z pôvodného pohanského i kresťanského vrstvenia zostáva zvláštna zmes viery, úcty a príbehov – z ktorých mnohé sa v iných častiach Európy dávno vytratili.

Ako oslavujú Vianoce Kvénovia? S chlebom a v saune.

Popri Sámoch žije v Nórsku aj niekoľko menších etnických skupín, ktoré si uchovali vlastnú kultúru a časť svojich sviatkov oslavujú trochu inak. Najpočetnejší sú Kvénovia, potomci fínskych prisťahovalcov, ktorí sa usadili v severných oblastiach Tromso a Finnmarku už v 18. storočí. Ich advent býva spojený so saunovaním, ktorému sa dáva obzvlášť veľký význam, a s pečením chleba vo veľkých peciach – pec bola stredom domu a v zime sa okolo nej odohrávala väčšina života. Kvénovia udržujú aj tradičný „predvianočný deň chleba“, keď sa pieklo aj niekoľko druhov – od obyčajného ražného po sladšie sviatočné bochníky. Na Štedrý deň bývalo zvykom dať na stôl aj misku ovsenej kaše pre „domáceho ducha“, ktorý podľa povery stráži dom.

Dnes sa ich počet odhaduje na asi 10 – 15 tisíc, aj keď presné čísla sa líšia, pretože mnoho Kvénov sa kultúrne asimilovalo s nórskou väčšinou. Sú špecifickí tým, že si udržali svoj jazyk – kvenčinu, ktorá je príbuzná fínčine. Kvénovia sú známi svojou schopnosťou prepojiť fínske kultúrne dedičstvo s nórskou spoločnosťou tak, že vzniká unikátna zmes tradícií, ktorá sa líši od mainstreamového nórskeho folklóru. V kuchyni to znamená napríklad pečenie tradičného ražného chleba, tzv. rieska, ktorý je plochý a tmavý, často s nádychom sladkosti, a zároveň prípravu pokrmov typických pre nórske severné regióny, ako je rybia polievka alebo mäso zo soba.