NaturaMed blahoželá svojej prvej 100-ročnej zákazníčke!

NaturaMed blahoželá svojej prvej 100-ročnej zákazníčke!

6 minút čítanie 2955

Pred časom nám do NaturaMedu prišiel ručne napísaný list od takmer storočnej zákazníčky. Písala v ňom, ako jej naše produkty pomáhajú a že onedlho oslávi 100 rokov. Rukopis listu bol taký dobrý, že som sa zahanbil pri spomienke na ten svoj.

Rozhodol som sa, že pani Juřicovú, ako sa naša zákazníčka volá, navštívim presne v deň jej jubilea. Poslal som teda list a o pár dní mi volala susedka pani Juřicovej, že mám prísť. Pani Juřicová nevolala preto, že vraj zle počuje, ale veľmi sa na mňa teší.

Pri ceste dlhej 400 kilometrov mi hlavou bežia otázky ako … ako sa mohla dožiť takého vysokého veku? Pozná snáď recept na dlhovekosť? Ako vidí dnešný svet? A aký bol ten jej? Na toto všetko sa jej musím spýtať.

Po skoro piatich hodinách cesty prichádzam na miesto určenia. 

Keď prídem k bránke, už na mňa volá susedka: „Pani Juřicová sa už na vás veľmi teší.“ Z auta vyberám veľkú kyticu a darčekový kôš. Po ceste cez záhradu stretávam dve staršie dámy a som informovaný, že to sú kolegyne z bývalej práce. Dvere sa tu dnes s gratulantmi asi netrhnú. 

Vchádzam do veľmi peknej prvorepublikovej vilky, obúvam si papuče a vstupujem do kuchyne. Som trochu v šoku, pretože naproti mne stojí, síce s palicou, ale plne vitálna babička oblečená do krásneho kostýmčeka ozdobeného brošňou vážky. 

Po zoznámení odovzdávam kyticu a gratulujem k životnému jubileu. Pokladám ju vedľa tej od pána starostu, ktorý tu bol predo mnou a priniesol pani Juřicovej rovných sto ruží. Darčekový kôš nesiem do izby, pretože sem sa už nikam nezmestí. 

Než stačím čokoľvek povedať, alebo sa na niečo spýtať, pani Juřicová mi začne rozprávať o našich produktoch. 

„Mne to pomáha, inak by som bola nešťastná. Keby som to nebrala, tak by som asi nemohla vôbec chodiť, ja neviem.“ 

Len sa usmievam a vo vnútri mám radosť, že vidím zákazníčku, ktorá sa práve dnes dožila požehnaného veku, a som vďačný za to, že jej naše produkty očividne pomáhajú udržať sa v kondícii. 

„Ja tu bývam od roku 1946. S manželom sme boli spolu 67 rokov, to je krásny vek, že?“ Áno, mojich 10 rokov s manželkou sa hneď scvrklo na predĺžený víkend.

„Zažila som tu pekné veci, ale aj smutné. Mali sme s manželom syna, ale chlapec nám zomrel na leukémiu, keď mal 7 rokov. Udržiavali sme ho asi tak 8 mesiacov. Dokonca nám vtedy poslala lieky aj kráľovná Alžbeta II. Ale pán profesor Švejcar nám vtedy povedal, že sú nanič. V tom čase bohužiaľ boli nanič. Oni museli robiť dreň a tá vtedy ešte nebola. Dnes by mal viac ako 70 rokov. Bolo to pre nás ťažké obdobie.“

„To verím…,“ hovorím so skutočným zármutkom, pretože vidím, ako to pani Juřicovú trápi aj po toľkých rokoch. Uvedomujem si, aký som vďačný za to, v akých časoch a blahobyte žijeme. Napriek tomu si toho koľkokrát nevážime a o svoje zdravie sa nestaráme tak, ako by sme asi mali. 

„Chcete štamprlík?“

„Nie, nie, ja šoférujem…“

„Tak si dáme len my dve, pani Juřicová,“ hovorí susedka a nalieva dva malé kalíšky. 

„Ešte ma čaká veľa návštev,“ reaguje oslávenkyňa a pokračuje. 

„My, keď sme sem prišli, tak to bolo všetko zlé. Bola tu bieda, skutočne. Tri hodiny sa čakalo v obchode, než ste si niečo kúpil. Po tej vojne sme si tu užili. Chodili sme na brigády. Museli sme, teda chceli sme, aby bolo čo jesť. Chodili sme na vykopávanie zemiakov, na žatvu,“ spomína pani Juřicová útržkovito. 

„A ako sa vám páči súčasnosť?“

„Je to pokrok proti tomu, ako predtým ľudia otročili. Ja som zo Sliezska. Manžela som ešte nepoznala, pretože žil na Karvinsku a my sme boli s rodičmi v meste Doubrava. Tam bola strašná bieda. Ako ľudia chodili do práce.“ Snažím sa predstaviť si, aké to bolo, ale asi to nejde.

„Môj otec bol národný socialista. A ako prišiel rok 1938, tak my sme mali veľké hospodárstvo. Tam boli samé statky. Gróf Larisch mal pivovar a lesy, a keď chcel, aby ľudia, ktorí boli bez práce, pracovali, tak ich nechal nasekať 10 zväzkov raždia a dva si mohli nechať. Dedko ako hájnik musel chodiť a strážiť ich. Ale niekedy privrel oči a nechal ľudí, aby si nasekopkali, pretože bolo strašne veľa chudákov.

Ako malé dievčatko som videla u niektorých v dome podlahy. Ale to bolo niečo iné, než sme mali my doma. U nás sa podlaha drhla tak, že sa z nej dalo jesť. To ale oni nemohli, nešlo to, pretože mali podlahu udupanú z hliny. Tam bol ťažký život, skutočne.“ A znova sa snažím v hlave si predstaviť obraz tej biedy, pritom myslím na náš byt, kde by mala byť namiesto krásnej dlažby len udupaná hlina. 

„Páči sa Vám súčasnosť?“

„Mladí na to majú iné názory. Nemáme remeselníkov. Predtým sa chodilo do Rakúska učiť sa, a peši! Aby sa naučilo remeslo.“

„Myslíte si teda, že dnešným generáciám niečo chýba? Myslím, či je niečo, čo by ste im odporučila…“

„Áno, pracovať…“

„Myslíte pracovať rukami? Zamestnávať ich?“

„Áno, ja som prišla z práce, rýchlo uvarila večeru, umyla riad a išla som pracovať do záhrady. Veď ak by nebola tá záhrada, čo by sme jedli? Zemiaky, zelenina, cibuľa, cesnak, to sú všetko peniaze. Čo ľudia v paneláku, čo tí tam majú?“ 

„Myslíte si, že vaša dlhovekosť vychádza teda z toho, že ste stále pracovali?“

„Ja pracujem veľa. Ja som vyrábala aj koberce, záclony, samé ručné práce. Manžel sa vždy hneval. ‚Ty tým rukám nedáš pokoj!‘ Ja som ale bola zvyknutá odmalička. Než som išla do školy, musela som pre kravy nanosiť vodu. To nebolo ako dnes – len otvoriť kohútik.

Viete, ja vám poviem, že ten život, ak by som ho mala opakovať, tak už by som nechcela. Zato manžel mi vždy hovoril, ak sa ešte niekedy narodím, zase si ťa vezmem!“

A než babička dokončila vetu, začala sa sama sebe smiať a dokončuje spomienku na dialóg: „Ale ja teba už nie!“ „Ale je to pekné, keď je tá rodina pohromade. Ja sa čudujem, pán Řepa, keď sa tí dvaja majú radi a potom počúvam tie reportáže, ako jeden na druhého útočí. Kde tá láska je? Ja vždy hovorím, dajte si fľašu vína a povedzte si, čo sa vám na tom druhom páči. Pretože vždy tam niečo je. A je to pekné, keď ľudia držia pohromade.“

„To je pekný recept na šťastie…“

„Áno…“

„Ten alkohol,“ dodávam a babička sa zase usmieva. 

V najlepšom je treba prestať, tak len ďakujem babičke za to, že ma tak vľúdne prijala, hostila ma a pomaly budem musieť vyraziť na cestu späť. 

Chcel som sa rozlúčiť len medzi dverami, ale babička nedá, že ma musí odprevadiť k bránke. 

„To by bolo neslušné, ak by som vás neodprevadila,“ vysvetľuje a s francúzskou palicou ma odprevádza skutočne až k bránke. 

Na tejto návšteve mi bolo skutočne veľmi dobre. Som rád, že som mohol nazrieť do mysle skoro až rozprávkovej babičky. Pri lúčení si ma ešte poriadne pritiahla k sebe, aby ma pekne pobozkala na rozlúčku, a ja som sa len čudoval, akú má ešte silu. Tak jej za celý tím NaturaMed prajeme, nech jej má veľa čo možno najdlhšie. 

 

OmegaMarine PREMIUM

OmegaMarine PREMIUM Mesačné balenie

Vysoko kvalitný doplnok stravy s omega-3. Základom je najčerstvejší olej SALfresh získavaný z lososov žijúcich v priezračných vodách nórskych fjordov, ktorý je bežne v doplnkoch inak nedostupný. Nová receptúra doplnená o vitamín D na podporu imunitného systému.

Pridať komentár

Sdílet

Mohlo by vás zaujímať

On-line poradňa
MUDr. Iveta Plšeková
MUDr. Iveta Plšeková
Obvodná lekárka v Petržalke

Chcete sa opýtať na naše doplnky stravy a ich užívanie, opýtajte sa v online poradni našich odborníkov z pohodlia domova.

On-line poradňa